Jej príbeh bol celoživotným hľadaním hodnoty umenia a tým aj ľudského života. Pozostáva z obrovského množstva stretnutí, v ktorých bolo mnoho poznania a objavovania. S československým výtvarným umením vyrastala, študovala ho, písala o ňom. Osobne poznala ateliéry všetkých umelcov obdobia slovenskej moderny i tých neskôr narodených. S jej odchodom odišla posledná odborníčka na túto výtvarnú dobu. Znalkyňa a múdra osoba, spolutvorkyňa pojmu „Generácia 1909 – Svedomie doby“.
V odborných kruhoch je zaužívaný pojem „sto rokov“. Pri hodnotení umenia Generácie 1909 už odborník pracuje s pomerne vyhraneným a uzavretým názorom na hodnotu diela jednotlivých umelcov tých čias. A bolo to práve toto umenie v Československu, ktoré považujeme dodnes za svetový fenomén a neskoršími generáciami len pomaly dobiehané. Slovenská moderna a s ňou spojené mená ako Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Cyprián Majerník, Martin Benka a niektorí ďalší sú pojmom, ktorý je i zostane v našej kultúre neprekonateľným.
Ľudmila Peterajová, kamarátsky volaná Lidka, v dnešnom pohľade na jej život bola sama „svedomím doby“. Písala do posledných dní. O Ester Šimerovej-Martinčekovej, úžasnom umenovedcovi, dlhodobom riaditeľovi SNG a jej manželovi Karolovi Vaculíkovi a vlastné „Pamäti“. Kniha, ktorú si považuje za česť mať vo svojej knižnici každý milovník umenia.
Prof. PhDr. Ľudmila Peterajová, CSc. (1927–2015) sa narodila v Bernolákove. Po maturite na známom dievčenskom gymnáziu na Dunajskej ulici v Bratislave (1946) začala študovať fi lozofi u, estetiku, dejiny umenia, taliansky a anglický jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vysokú školu absolvovala v roku 1952.
Ľudmila Peterajová bola mimoriadnou osobnosťou slovenskej kultúry. Mala rozsiahle poznatky v našej i svetovej umenovede. Krásny, prístupný a čitateľsky vnímaný rukopis autorských kníh. Schopnosť hlbokej orientácie v detailoch i všeobecných zákonitostiach nášho umenia. A bola nezabudnuteľnou vysokoškolskou pedagogičkou celých generácií dnešných výtvarných umelcov. Bola vzácnou ženou, ktorá na bohatej a hlbokej vedomostnej báze sformovala pomerne skoro vlastné zdravé postoje, ktoré treba i dnes len obdivovať. Ich hlavnými prvkami je doposiaľ trvalé študovanie a rozširovanie vedomostí a ľudskosť. Je i zostane uznávaná a rešpektovaná v oblasti teórie a dejín výtvarného umenia. Patrí k najvýznamnejším bádateľom na poli výtvarného umenia 20. storočia na Slovensku.
V rokoch 1953–1975 pracovala v Slovenskej národnej galérii a podieľala sa na budovaní jej zbierkového fondu. Od roku 1973 pedagogicky pôsobila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 1983 bola menovaná vysokoškolskou profesorkou. Venovala sa predovšetkým výtvarnému umeniu 20. storočia, najmä skúmaniu Generácie 1909. Je autorkou 26 knižných monografií, publikácií a odborných štúdií o výtvarnom umení. Z bohatej publikačnej činnosti treba uviesť aspoň Ester M. Šimerová (1966), Futurizmus (1966), Secesia (1973), Donatello (1974), Bedrich Hoffstädter (1977), Cyprián Majerník (1981), Albín Brunovský (1985, 1990), Magdaléna Robinsonová (1988), Ester Šimerová-Martinčeková (1994), Nepýtaj sa na svoj osud (Život a dielo Karola Vaculíka, 2005).
Pripravila vyše 300 katalógov k výstavám a množstvo príspevkov, recenzií, štúdií a esejí. Bola kurátorkou na bienále umenia v Benátkach v rokoch 1966 a 1970 a na bienále umenia v brazílskom Sao Paulo (1967). Členkou medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov so sídlom v Paríži (AICA). Bola činná ako prekladateľka z taliančiny. Pôsobila ako členka mnohých odborných komisií. Za svoju tvorivú, vedeckú a odbornú prácu získala mnohé ocenenia. Cena Martina Benku (1975), Cena Mariána Várossa (1977), cena Andreja Kmeťa (2010).
Bola nositeľkou Identifikačného kódu Slovenska. Odišla nedávno. U takýchto osobností býva nekrológ duplicitou ich životnej cesty. Bola i zostane.
Ľuboslav Moza, február 2015
http://www.klubsk.net/Listy/Listy_03_2015.pdf