Viera Žilinčanova sa narodila v roku 1932 v Nových Zamkoch. Celý svoj tvorivý život prežila v Bratislave, v jej milovanom Horskom parku. Študovala VŠVU v Bratislave, ktorú absolvovala v roku 1955. Realizovala niekoľko monumentálnych prác, z ktorých snáď najznámejšia je veľkorozmerná maľba „Svadba“ v sobášnej sieni Zicchyho paláca v Bratislave (1988). Pripravila niekoľko scénografických návrhov. S jej neopakovateľným maliarskym rukopisom sa venovala aj prevažne detskej knižnej ilustrácii. Avšak doménou jej tvorby bola maľba. Obdržala titul Zaslúžilá umelkyňa. V jej prípade nesporne pravom. Zúčastnila sa množstva kolektívnych i samostatných výstav doma i v zahraničí. Jej diela sú majetkom desiatok štátnych galerijných a súkromných zbierkových fondov nielen na Slovensku, ale i v cudzine. Umelkyňa bola ocenená prestížnym titulom „Nositeľ Identifikačného kódu Slovenska.“
Umenie je zázrak, ktorý denne prijíma každý človek. Tento fenomén pomáha ľuďom tešiť sa, zabúdať i rozvíjať osobnosť, stimuluje myslenie a pocit šťastia, objavuje neznáma a hodnoty, upozorňuje na omyly a význam ľudského vývoja, jednoducho duševne sýti a obohacuje ľudský život. V každom národe, v každej dobe rastú umelecké osobnosti, ktoré dokážu osloviť takou silnou umeleckou výpoveďou, až sa stáva jeho súčasťou. Jedným z príkladov slovenskej súčasnosti je dielo Viery Žilinčanovej. Nesmierne krásnej ženy, ktorú sprevádzal po celý život úsmev. Múdra, vnímavá a úžasne talentovaná dokázala otvoriť práve tie dvere, za ktorými sa skrývalo tajomstvo toho umeleckého prejavu, ktoré ľudia tak potrebovali. Ako v rozprávke. Vierka prijala svet a on si ju obľúbil. Vystavovala na rôznych kontinentoch, v krajinách na kvalitu tvorby veľmi náročných. Málokedy sa jej vrátili obrazy späť. To je zásadná informácia. Umelec v sebe nesie svoju identitu, jeho umenie však patrí celému svetu. Umelkyňa namaľovala hodnotu života, možno krásu alebo túžbu. Jej dielo je nositeľom nekonečného ľudského sna, ktorý aj občas žijeme, sna po poznaní či dosiahnutí krásy ľudského tela i ducha vo večne inšpirujúcej, harmonizujúcej a potrebnej sile prírody.
Tvorba Viery Žilinčanovej je harmóniou krásy a pokoja, ktoré do slovenského výtvarného umenia vstúpili. Jej umenie si zamilovalo človeka, jeho rozmernú dušu, plnú záhad pri hľadaní dobra. Poetická jemnosť. Pre to všetko sú dnes jej obrazy najžiadanejšími, ale i najobľúbenejšími umeleckými dielami, a nielen na slovenskom trhu s umením. Celé umelecké dielo Viery Žilinčanovej charakterizuje pôsobivá tvorivosť. Citlivo vnímala majestátnosť lesov, stromov a človeka. Krásu a hodnotu, eleganciu a pôvab ženy. Zvukové bohatstvo hudby. V rozmerných olejových plátnach pokračovala v nikdy neukončených rozhovoroch týchto velikánov existencie s divákmi. Surrealistický lyrizmus. Štúdium na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení absolvovala na oddelení portrétneho a kompozičného maliarstva u prof. J. Mudrocha v roku 1955. Jej prvé, prevažne portrétne umelecké diela jasne potvrdili, ako kvalitne zvládla profesionálny maliarsky tvorivý rukopis. S istotou pracovala s líniou, kontrastom veľkých teplých a chladných farebných plôch. Nebola jej cudzia svetová moderna. Už v ranej tvorbe predznamenala nový a veľký umelecký talent.
V roku 1967 sa stáva členkou tvorivej skupiny Kontinuita. Do autorkinej tvorby vstúpili jemné sny surrealistov. Dokázala ich ďalej tvorivo a autenticky rozvíjať v umeleckej polohe zodpovedajúcej dobe, ktorú žila. A nesporne sa jej to podarilo. Spoločnosť veľmi rýchlo pochopila, že v umení Viery Žilinčanovej je pôsobivá tvorivá ojedinelosť, ktorá diváka fascinuje. Že dielo umelkyne rastie do kvality, ktorou sa chváli každý národ a spoločnosť, nehľadiac na spoločenský systém. Jej dielo skutočne reprezentovalo. A najlepšou formou prezentácie výtvarného umenia sú výstavy. Ovenčené uznaním, obdivom i cenami. Nie je dnes problémom konštatovať, že jej tvorba predstihla dobu. Imaginatívna, lyrická maľba s prvkami hyperrealizmu, akási osobitá forma surreálneho post- -novoromantizmu sa vo svete začala formovať koncom XX. storočia a na Slovensku sa jej venujú mladí absolventi umeleckých škôl dodnes.
Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia preferovala vo svojej tvorbe figúru. Fragmenty či torzá prevažne ženských postáv. Postupne spájala ženskú postavu s krajinou a lesom. Krásu s krásou. Život so životom. Vytvorila z nich súzvuk dvoch rozdielnych a živých fenoménov. V osemdesiatych rokoch vstúpil do jej obrazov motív hudby. Vierka bola zamilovaná do hudby, v mladosti ju aj študovala, ale uprednostnila výtvarný prejav. Preto bolo len otázkou času či impulzu, kedy sa hudobný motív do jej tvorby dostane. Zasnené, zmyselné ženské postavy v poodhalených šatových róbach koncertujú. Človek si časom pred týmito dielami uvedomí, že hudbu počuje. To je znakom umeleckého majstrovstva. Posledné dve desaťročia Vierka Žilinčanová zhodnocovala a ďalej tvorivo objavovala. Prírodu a krajinu, ktoré ju po celý život obklopovali v mieste, kde bývala, doslovne rozospievala civilizmom (Bratislavský Horský park). Jemnosť jej rukopisu pôsobivo utvárala mestské scenérie života a človeka, krásy parkov a parčíkov. Maľovala spomienky na more. Na pláže. Všade nádhera žien. Ich ušľachtilosť. S dôsledným realistickým zanietením vykresľovala každý list na strome. Jej umenie stále nadchýna milovníkov hodnoty a krásy. Lebo je nové, pokojné a živé.
Pár viet o mojej mame. Obaja moji rodičia ma ovplyvnili a formovali moje názory – bez toho, aby ma poučovali. Mamine obrazy vo mne pestovali zmysel pre krásu, jemnosť tvarov a harmóniu. Mama mi bola vzorom aj svojou pracovitosťou a vytrvalosťou. Takmer do konca života denne pracovala; aj v období, keď sa už iba veľmi ťažko pohybovala, každé ráno pomaličky vyšla hore schodmi do ateliéru, aby mohla maľovať. Mala rada hudbu a prírodu. Pamätám si, ako sme sa boli spolu pozerať v Horskom parku na stromy. Pamätám si ale aj, ako trpezlivo so mnou kreslila písmenká, keď ma učila písať. Ako raz, ešte som bol malý, odišla do zahraničia, kde mala byť niekoľko dní, večer v hoteli vybalila kufor, vytiahla moju fotografi u a na druhý deň ráno si zbalila veci a išla domov. Bola nielen veľká maliarka, ale aj dobrá mama. Matúš Jakabčic
Fenomén tvorby Viery Žilinčanovej sa nikdy nezopakuje. Talent a osobnosť, ktoré sa snúbili v jednom človeku, dokázali iba u nej vytvoriť také vzácne a žiadané dielo. Lebo umenie je predovšetkým pre ľudí. A to jej obrazy vedeli. Jej tvorbu možno zjednodušene definovať troma slovami: človek, les a hudba. Koľko možností však tieto tri slová poskytujú pre fantáziu človeka! Vierka maľovala s citom pre detail. Tvorba jej obrazov trvala pomerne dlho. Preto ich nie je dosť pre všetkých, ktorí by ich chceli mať, tešiť sa z nich. Jej manželom bol originálny slovenský maliar, predstaviteľ metafyzickej maľby Michal Jakabčic. Ich syn Matúš rozvíja to, čo jeho mama maľovala. Hudbu. Dnes je svetovo uznávaným hudobníkom, skladateľom, pedagógom, jedným z najlepších gitarových mágov kreatívnej hudby klasického i džezového charakteru. Vierku Žilinčanovú som veľmi dobre poznal od začiatku sedemdesiatych rokov. Mala veľmi hlbokú dušu. A názor. Čo mnohým ľuďom chýba. Jej umelecký a osobný šarm odišli pred niekoľkými rokmi tvoriť do neznámej zeme. Možno sa tam s jej obrázkami raz všetci stretneme.
Ľuboslav Moza, apríl 2012